Rasmus Lund, vysoký 180 cm so širokými ramenami a krátkymi tmavohnedými vlasmi, sa nesie s nenápadným sebavedomím, ktoré prináša istotu. Jeho oči sú pokojné a teplé. Prítomnosť upokojujúca. Je to vystupovanie, ktorému inštinktívne dôverujete – a očakávate od svetaznalého človeka. Rasmus má však len 28 rokov. Zažil však už viac, ako väčšina ľudí zažije v priebehu svojho života.
„Keď som bol dieťa, tak som paradoxne nikdy nesníval o tom, že sa stanem hasičom. Nikdy som sa nepohrával s touto predstavou. Jednoducho ma to nezaujímalo,“ spomína Rasmus. „Bol som aktívne dieťa. A vždy som rád používal ruky. No téma hasičov ma oslovila až v dospelosti.“
Rasmus už skoro vedel, že chce pracovať s ľuďmi a pomáhať im.
Skúsenosť, ktorá mení život
Keď bol Rasmus mladý chlapec, jeho otec mal infarkt. Na Rasmusa to veľmi zapôsobilo.
„Boli sme na narodeninovej oslave u môjho bratranca. Mal som približne 10 až 12 rokov. Zavolali nám z nemocnice. Povedali nám, že otec je v poriadku, ale že mal infarkt a je hospitalizovaný. Z čista jasna zrazu odpadol.“
Rasmus s mamou navštívili otca v nemocnici. Pohľad na otca pripojeného na infúziu s hadičkami vychádzajúcimi zo žíl šokoval mladého chlapca.
„Bolo to strašidelné. Môj otec bol zrazu krehký a bezmocný. Veľmi som mu chcel pomôcť – no nevedel som ako. Bolo to ťažké,“ spomína Rasmus. „Začal som rozmýšľať nad tým, že, keď sa to mohlo stať môjmu otcovi, môže sa to stať komukoľvek. Spustilo to vo mne niečo, čo ma odvtedy už nepustilo.“
Rasmus sa vtedy rozhodol, že už nikdy nebude stáť bezmocný, keď bude niekto potrebovať pomoc.
„Ako som rástol, cítil som čoraz väčšiu potrebu pomáhať ľuďom. A chcel som zistiť, či by som s tým mohol niečo robiť a či môžem svoj život nasmerovať takýmto smerom.“
Činy a starostlivosť
Po strednej škole hľadal Rasmus niečo, kde by mohol robiť rukami. Nejakí priatelia mu povedali, že ak chce používať svoje ruky a pomáhať ľuďom, to správne miesto pre neho je Národná agentúra pre núdzové riadenie. Rasmus sa pridal ako odvedenec.
Rasmus absolvoval v Agentúre pre núdzové riadenie základný výcvik ako hasič. A získal svoje prvé skúsenosti s protipožiarnymi zásahmi a záchrannými operáciami.
„Bol to skvelý zážitok. Nič vás s členmi tímu nezblíži viac ako nekonečný boj proti záplavám v opustenej chatovej oblasti počas búrky v chladnú novembrovú noc,“ hovorí Rasmus.
Po svojom odvode pracoval Rasmus ako plavčík a asistent v škôlke. Potom ho jeden deň starý kamarát zobral na miestnu hasičskú stanicu spoločnosti Falck.
„Bolo to strašne zaujímavé. Samá akcia. Bolo tam červené hasičské auto – nie oranžové ako v Agentúre pre núdzové riadenie. Nie. Bolo to naozaj. Skutočný hasičský zbor. Bol som nadšený,“ spomína Rasmus. „Začal som ako hasič na čiastočný úväzok.“
Skutočný vplyv na život
Keď vchádzal do dverí miestnej hasičskej stanice Falck, Rasmus si myslel, že vie všetko o hasení požiarov. Dnes má skromnejší postoj – vybudovaný na skúsenostiach a školeniach.
„Vošiel som dnu s myšlienkou, že som najlepší. Bol som úplne mimo. Až keď začnete jazdiť s hasičmi, zistíte, že požiare sa nesprávajú tak, ako by sa mali. Žiadne dva požiare nie sú rovnaké – a vždy je tu neočakávaný prvok, ktorý vás rozhodí. Vzdelávacia krivka je tu veľmi strmá,“ hovorí Rasmus.
Aby sa Rasmus s kolegami udržali v strehu a pripravení na neočakávané veci, hasiči stále trénujú.
„Výcvik nás pripraví na neočakávané situácie tým, že stále spochybňuje naše schopnosti prispôsobiť sa tým najextrémnejším situáciám. Vo výcviku sa môžete učiť zo svojich chýb. Táto možnosť neexistuje, keď ide o život.“
Na hasičskej stanici vládne uvoľnená atmosféra, hovorí Rasmus. Spolu s kolegami často vtipkujú. No hneď, ako sa spustí poplach, atmosféra sa zmení.
„Mám rád zmenu. V zlomku sekundy sa situácia zmení z uvoľnenej na vážnu. A sústredíte sa na 200 %. Vstupujete do zóny, kde velenie preberie váš výcvik. Nastúpi dynamická profesionálna intuícia. Viete, čo treba robiť. Každý v hasičskom vozidle má svoju úlohu a vie, čo má robiť už na ceste z garáže,“ hovorí Rasmus. „Ak je poplach vážny, zavládne v aute ticho.“
Dokonalý deň
Požiar znamená vždy zlé správy. Je deštruktívny. Rasmusovi a jeho kolegom to paradoxne prináša dilemu.
„Mám rád, keď mám čo robiť. Rád využívam svoj výcvik. Je to dobré, že sme tu na ochranu ľudí a spoločnosti v prípade požiaru,“ hovorí Rasmus. „Vždy sú to zlé správy, keď nás zavolajú. Stále budú nejaké škody a straty. Aj keď sa nikto nezraní. Takže, pre mňa je dobrý deň, keď nezaznie poplach.“
Profesionálne však na neho vždy zapôsobí účinnosť a efektívnosť, s akou hasiči, ako je on a jeho kolegovia, bojujú s veľkými požiarmi.
„Bol som pri tom, keď v Dánsku horel Bakken. Je to najstarší zábavný park na svete. Požiar bol obrovský. Sálavé teplo sme cítili, už keď sme vyskočili z hasičských áut. Naše tváre takmer zhoreli. Vidieť, ako efektívne a koordinovane sme spoločne pracovali na uhasení tohto požiaru, bolo úžasné. Viac ako 15 hasičských áut. A nikto sa nezranil. Na to som hrdý.“
Dnes je Rasmus skúsený hasič. Pozná seba a vie, čo dokáže.
„Môj výcvik a skúsenosti mi umožnili konať pokojne a efektívne v extrémnych situáciách. Viem pomáhať. Viem, ako pomáhať. A čo je dôležitejšie, moji kolegovia vedia, že mi môžu veriť a v prípade núdze sa na mňa môžu spoľahnúť.“